Keď sa východný front priblížil k Európe, tak už na tom nezáležalo a potrebný bol každý vojak. Tak aj naši muži narukovali do maďarskej armády, samozrejme rozptýlení po jednotkách. Po krátkom výcviku bola jeho jednotka nasadená na obranu Budapešti. Bojová morálka zodpovedala situácii na fronte a tak si úkryt našli vo vínnych pivniciach, kde pili víno tak aby víťazom už nič nezostalo. Kým si ešte niečo pamätal, tak spomínal že chodili po kolená vo víne a dokázal rozobrať ručný granát na súčiastky.
Po ďaľšom ústupe, keď minuli Viedeň a smerovali cez Rakúsko do Nemecka, si kládli otázku či je to rozumné. Nakoniec opustili svoju ustupujúcu jednotku, vyšli do hory a zo svahu pozorovali dianie v údolí. Po čase ustupujúce jednotky nahradili vojaci Červenej armády. Spolu s kamarátom zišli z hory ku ceste a čakali čo sa bude diať. Nedialo sa nič, vojaci kráčali ďalej aj so svojimi starosťami. Po čase si jeden vojak všimol jeho opasok, vzal mu ho, opásal a bez slova kráčal ďalej. Keďže sa nič nedialo, rozhodli sa kráčať proti prúdu vojakov, domov.
Keď prúd vojakov ustal, si ich všimli a vzali do zajateckého tábora. Tábor bol veľmi jednoduchý, maličký jarok, ktorý označoval hranice tábora a nič iné. Aprílové počasie a žiadna hygiena poznačili aj zdravotný stav zajatcov. Po čase sa dostali aj do tábora, ktorý mal strechu a záchod, tvorený jamou cez ktorú boli položené dve dosky. Situácia sa zlepšila v máji, keď sa zlepšilo počasie, vyzliekli zajatcov donaha, ostrihali a odvšivavili, oblečenie tak isto.
Po tejto procedúre začali zisťovať koho vlastne zajali. Po zistení, že "náš" vojak je českovenský občan, poslali ho domov so slovami: "choď domov k mame, určite sa poteší." Také šťastie nemal jeho kamarát, ktorý bol občanom Maďarska a osud ho zavial niekde inde. Po vojne ho hľadal v rodnej dedine, u príbuzných, pravidelne dlhé roky, no zbytočne.
